Veria moslimovia a kresťania v toho istého Boha?

daniel_blog

Slová Daniela Pastirčáka sú naliehavým apelom na hľadanie v islamskom svete toho, čo nás spája, aby sa stali moslimovia našimi spojencami v boji proti šialenstvu džihádistov.

Zdravím srdečne tých, čo patria do iných náboženských tradícií: ponajprv moslimovia, ktorý uctievajú jediného živého a milostivého Boha, a volajú k nemu v modlitbe. Veľmi sa teším vašej prítomnosti, a vidím v nej hmatateľný symbol túžby rásť vo vzájomnej dôvere a spolupráci pre spoločné dobro ľudstva. Katolícka cirkev si je vedomá dôležitosti rozvíjania priateľstva a rešpektu medzi mužmi a ženami odlišných náboženských tradícií.  Takto na  nedávnom stretnutí predstaviteľov svetových náboženstiev privítal moslimov pápež František. Počas návštevy mešity v Stredoafrickom meste Bangui, v krajine kde vládne vyostrený konflikt medzi moslimami a kresťanmi, František povedal:  My kresťania a moslimovia sme bratia a sestry, a podľa toho musíme jednať.

Uctievajú kresťania a moslimovia toho istého Boha? Pápež František na túto otázku  odpovedal na rôznych miestach rozvážnym odvážnym: Áno.  Významný chorvátsky protestantský teológ, znalec islamu, a účastník medzináboženského dialógu s moslimami, k Františkovi pripojil svoj hlas: Jahve a Alah sú jedným Bohom, i keď sú chápaní odlišne. Tieto vyjadrenia niektorých kresťanov vyrušili, niektorých pobúrili. Istý český kresťan na svojom blogu rozhorčeným tónom zareagoval na texty  katolíckeho teológa Tomáša Halíka a evanjelického teológa Pavla Hošeka, ktorí sa k Františkovmu postoju pripojili. Halík a Hošek podľa neho zradili kresťanskú vieru. Vec je mu jasná: Alah je podľa neho Diabol, prezlečený za anjela svetla. Vzal na seba masku monoteistického Boha, aby v tomto prestrojení zvádzal ľudí.  Rozumiem jeho emóciám. V čase keď fanatickí veriaci, v mene Boha dennodenne zabíjajú nevinných ľudí, zmocňuje sa nás nutkavá potreba povedať rýchle, radikálne. Nie! Nie, nie, nie! Sme veriaci no nie sme ako oni. My s týmto nemáme nič spoločné, to je problém Islamu. Alah je niekto úplne iný ako Boh kresťanov.

Nuž, máme pred sebou rozpor i naliehavosť otázky. Náš svet sa otriasa v základoch. Zdá sa, že každú chvíľu  sa môžeme ocitnúť na prahu globálnej vojny. Jej dôsledky dnes ani nevieme domyslieť. Ako sa k tej hrozbe postavíme? Budeme v islamskom svete hľadať to, čo nás spája, stanú sa moslimovia našimi spojencami v boji proti šialenstvu džihádistov? Alebo prijmeme za svoju čiernobielu logiku Islamského štátu a ocitneme sa vo vojne náboženstiev? Medzi hovorcami kresťanstva totiž počuť i také hlasy. Charizmatický televízny evanjelista Pat Robertson v prejave na podporu vojny v Iraku svojho času prehlásil: „Tento boj nie je bojom medzi bohatými a chudobnými, nie je ani o starých zvykoch a modernom svete. Nie! Je o tom či Hubal, mesačný Boh z Mekky, známy ako Alah, je zvrchovaným Bohom, alebo či judeokresťanský Boh Jahve Biblie je zvrchovaným Bohom. O tom je celý konflikt. Dve zvrchované božstvá vždy znamenajú vojnu.

Príbeh z Birminghamu

Keď si kladiem otázku o Bohu islamu a kresťanstva, na myseľ mi prichádza príbeh, ktorý som zažil pred desiatkami rokov. Rozpoviem ho tak, ako som si ho zapamätal, v celej jeho rozporuplnosti. Bol som spolu s misijnou skupinou v Birminghame. V istej štvrti sme organizovali rôzne podujatia pre teenegerov. Tu som sa skamarátil s 18-ročným mladíkom Mohamedom. Mohamed bol synom kazateľa birminghamskej mešity. Rozprávali sme sa o viere, bol som u nich na návšteve  a mal som možnosť zoznámiť sa s  otcom.

V nedeľu s nami Mohamed navštívil bohoslužby v miestnom anglikánskom kostole. Po bohoslužbe bol celý rozrušený. Čosi sa s ním stalo. „Kristus sa ma dotkol“, povedal mi, „pocítil som jeho lásku. No ja to nemôžem prijať – som moslim.“

Na druhý deň som sa s Mohamedom stretol v parku. Zveril sa mi, že sa stal kresťanom. Povedal mi pri tom mnoho vecí. Mnohé z toho si už nepamätám. To podstatné som si však zapamätal navždy: „Nemysli si,“ vysvetľoval mi, „že som prijal nejakého iného Boha, než je ten, ku ktorému ma viedlo moje náboženstvo. Doteraz však bol pre mňa Boh iba prísny Pán. Moje náboženstvo boli iba samé príkazy a zákazy. No teraz v Kristovi sa mi Boh dal poznať ako láska.“

Trochu ma to prekvapilo. Mohamed medzi Bohom Ježiša Krista a Bohom islamu nevidel rozdiel. Pre neho to bol ten istý Boh. V Kristovi mu Boh,  ktorého poznal z islamu, otvoril nový rozmer, vzťah lásky,  ktorý dovtedy nepoznal. Keď rozprával, spomenul som si na príbeh samotného proroka Mohameda. Keď Mohamed vystúpil s hlásaním jediného Boha, a v jeho mene žiadal solidaritu bohatých s chudobnými, jeho vystúpenie, pochopiteľne, vyvolalo nevôľu bohatých klanov. Začalo prenasledovanie. Mohamed vtedy svojim stúpencom poradil, aby utiekli do Etiópie,  tamojší kráľ je totiž toho istého náboženstva. Etiópia bola však v tom čase kresťanskou krajinou. Spočiatku Mohamed medzi kresťanstvom a islamom nevidel žiadny rozdiel. Boh kresťanského kráľa, a Boh ktorého prorocky ohlasoval, bol pre neho tým istým Bohom. Na istom mieste v Koráne sa Mohamed dokonca odvoláva na autoritu prorokov a evanjelií, aby potvrdil hodnovernosť svojich slov. Spory s kresťanstvom a judaizmom sa objavili až neskôr, i tie našli vyjadrenie v istých veršoch Koránu.

Vráťme sa však k Mohamedovi v parku: „Modlím sa,“ povedal mi, „aby som si našiel kresťanské dievča a oženil sa.“ Zdôveril sa mi. „Neblázni, máš osemnásť, načo by si sa ženil,“ namietol som. „Musím“ vysvetľoval. „Ak sa otec dozvie, že som prijal kresťanstvo, má povinnosť potrestať ma smrťou.“ Nastalo ticho. Bol som zaskočený. Myslel som si, že mu zle rozumiem. Zopakoval mi, čo povedal pred chvíľou a dodal: „Ani otec, ani ja to samozrejme nechceme. Keď si založím vlastnú rodinu, budem samostatný a otec už za mňa nebude mať žiadnu zodpovednosť.

Odvtedy som si pri viacerých príležitostiach overil, že tento temný záväzok, hoci sa neopiera o žiadny text z Koránu, je v niektorých islamských krajinách značne rozšírený.

Nuž porozprával som príbeh, nič iné iba príbeh, príbeh medzi inými  príbehmi. Porozprával som ho, tak ako sa stal, v jeho rozporuplnosti. Počas písania som si uvedomoval, že pred jednou skupinou čitateľov by som najradšej zamlčal prvú časť, pred inou by som najradšej zamlčal druhú časť príbehu. Nezamlčal som, a tak nás príbeh postavil do samotného stredu rozporu.  Rozporu medzi Mohamedovým áno, a nie s príchuťou smrti.

Skeptický čitateľ sa usmieva: „Ako tu ešte možno hovoriť o jednom Bohu islamu a kresťanstva.“ Rozumiem jeho skepse. Nebuďme  však v úsudku príliš rýchli. Veď či nepatrí zabíjanie kacírov a bezvercov, žiaľ, aj k dejinám kresťanstva? V Starej zmluve pod jurisdikciou Mojžišovho zákona končili zradcovia viery ukameňovaním. V kresťanských dejinách tí, čo verili inak, končili v plameňoch inkvizičných hraníc. Ján Kalvín, otec reformácie, nechal Serveta popraviť, rozštvrtiť a na výstrahu rozvešať po Ženeve, len preto, že veril inak.
„Aký jeden Boh,“namietajú iní, „veď islam má úplne iný postoj k žene.“ Áno, v islame dodnes vládne nadradený patriarchálny postoj k žene. Najabsurdnejším vyjadrením tejto nadradenosti je povinnosť žien v niektorých radikálnych prúdoch islamu obliekať sa do čiernej kukly s priezorom pre oči.

No nebolo to podobné i v dejinách kresťanstva? Napriek Ježišovmu oslobodzujúcemu postoju k žene, v dejinách kresťanskej civilizácie celé stáročia pretrvával postoj patriarchálnej nadradenosti muža nad ženou. Cirkevný otec Tertulián, napríklad, v štvrtom storočí napísal, že žena, keďže zviedla muža na hriech, by mala chodiť od hlavy po päty zahalená v čiernom súkne. Oslobodenie ženy sa v kresťanskom svete rodilo len s bolesťou a pomaly a často sa presadilo proti vôli cirkvi. V mnohých kresťanských tradíciách patriarchálny postoj nadradenosti muža nad ženou pretrváva dodnes, i keď v omnoho subtílnejších podobách.

Ježiš a Samaritánka

Čo nám k našej otázke povedia evanjeliá? Aký postoj by zaujal Ježiš?

Ján vo svojom evanjeliu zaznamenal zaujímavý príbeh. V poludňajšej páľave, v samote pri opustenej studni, sa židovský rabín Ježiš stretne so ženou Samaritánkou. Autor evanjelia považoval za potrebné vsunúť do textu krátku vysvetľujúcu vetu: Židia sa so Samaritánmi nestýkajú.  Za tou krátkou vetou sa skrývajú celé dejiny pohŕdania, napätia a  nepriateľstva. Zo zachovaných dokumentov vieme, že samaritánske úderky zvykli prepadať židovských pútnikov. Pokúsili sa  znesvätiť Jeruzalemský chrám.  Na hore Gerasim si dokonca postavili akýsi vzdoro-chrám. Ten bol síce zničený, no hora Gerasim zostala pre Samaritánov jediným miestom pravého kultu. Podľa samaritánskeho podania, Mojžiš neprijal dosky zákona na vrchu Sinaj, ale na hore Gerasim.

V hebrejských svätých písmach sú Samaritáni vykresľovaní negatívne, ako cudzinci, ktorí zmiešali cudziu krv s izraelskou. Samaritáni naopak tvrdili, že práve oni sú „pravý Izrael“. Mali svoju podobu obetného kultu, svoje vlastné sväté písma. Židovský kánon obsahoval 39 kníh, Samaritáni z neho prijali iba päť kníh Mojžišových. I tie mali vo svojej vlastnej verzii.

Židia Ježišovej doby Samaritánmi opovrhovali. Považovali ich za nečistý ľud s nečistým náboženstvom. Kto by sa stýkal so Samaritánom mal byť nečistý. Kto od Samaritána prijal pokrm, poškvrnil sa.

Keby sme sa Židov či Samaritánov Ježišovej doby opýtali, či veria v toho istého Boha, pohoršene by pokrútili hlavou.  Z povedaného je zrejmé, že vzťah moslimov a kresťanov je v mnohých ohľadoch podobný.

Ako sa k tomu antagonizmu postavil Ježiš? Už tým, že od Samaritánky žiadal vodu sa v očiach svojho náboženstva znečistil. „Kde sa máme klaňať Bohu?“ Pýta sa ho Samaritánka. „My hovoríme, že na tomto vrchu, vy hovoríte, že v Jeruzaleme.“ Ako Ježiš na túto výzvu odpovie? Povie síce: „Vy sa klaniate tomu čo nepoznáte, my sa klaniame tomu, čo poznáme, veď spása je zo židov.“ Ani na okamih však nepochybuje, že Boh Samaritánov, o ktorom žena hovorí, a Boh Židov, ktorého Ježiš nazýva Otcom, je jeden a ten istý Boh.

V podobenstve „O milosrdnom Samaritánovi“ Ježiš Samaritána dokonca urobí hrdinom príbehu o pravej zbožnosti. Stavia ho do protikladu s kňazom a levítom, služobníkmi ortodoxného Jeruzalemského chrámového kultu.

Napokon sa stane, že Ježiš sám je  židovskou náboženskou radou označený za Samaritána: Nehovoríme  vari správne, že si Samaritán a že si posadnutý zlým duchom?

Čo sa tu vlastne deje? Veľrada skúmala „Ježišov prípad“, zvážila a rozhodla: Je to falošný prorok. Prejavuje sa v ňom nezvyčajná moc. To sa dá vysvetliť jedine tým, že je posadnutý zlým duchom. Ako sa mu to stalo? Nuž bude to tým, že je to Samaritán. On nie je od nás, je cudzí, je ich, je Samaritán. Samaritáni boli v očiach židovskej ortodoxie v podozrení, že prvky Mojžišovej náuky zmiešali s prvkami pohanstva. Samaritán sa preto ľahko mohol dostať pod vplyv démonických síl.

Aj nám sa dnes môže stať, čo sa vtedy stalo Veľrade. Ak odmietneme rozpoznať to spoločné, čo nás s vierou islamu spája – povieme rezolútne: Nie! Alah nemá nič spoločné s Bohom kresťanov, otvára sa pred nami závrat podobnej logiky: Alah je iný Boh. Ak je Alah iný Boh, je to Boh falošný. No falošný Boh je Diabol. Ak je však Alah Diabol, všetci moslimovia sú služobníci Diabla.

Vidíme, čo tu pred nami vyvstáva? Slepá vášeň antiislamizmu. Ako veľmi sa tá vášeň podobá onej starej vášni antisemitizmu. Tej vášni časť slovenského kresťanstva tragicky podľahla. Aj tam logika začala podobne zradným postulátom: „Židia sú tí, čo ukrižovali Krista. Na konci tej zvrátenej logiky boli najprv diskriminačné zákony, potom  deportácie do táborov smrti.

Nuž, po všetkom, čo sme si povedali, inšpirovaní Ježišom, spolu s Františkom na našu otázku odpovedáme: Áno, moslimovia a kresťania uctievajú toho istého Boha.

Ani v Jeruzaleme ani na tomto vrchu.

Ak sme najprv povedali: „áno“, musíme teraz povedať i isté „nie“, inak by naše áno nebolo celkom pravdivé. Obsah viery kresťanov a moslimov je v niektorých podstatných veciach odlišný. V Ježišovi sa z Boha zjavuje čosi radikálne nové. Čosi, čo prináša prehodnotenie hodnôt do monoteistického náboženstva Zákona.

Vráťme sa k Ježišovi a Samaritánke pri studni. Samaritánka sa pýta, aké uctievanie Boha je správne – Samaritánske, či Židovské? Ježiš dá napokon otázku „náboženstiev“ do zátvorky, ako nepodstatnú: Nebudete Boha uctievať ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Praví ctitelia budú uctievať Boha v Duchu a pravde.

Ježiš Božie kráľovstvo radikálne presúva, presúva ho zvonku dovnútra. Od teokratickej ríše, teritória  pod jurisdikciou Mojžišovho zákona, s centrom v Jeruzalemskom chráme, Ježiš Božie kráľovstvo presúva do stredu jednotlivého človeka, do jeho existencie, do vnútorného priestoru  Ducha a pravdy, tam, kde človek pred Bohom vie – Ja som. O pôsobení  Ducha Ježiš učeníkom povie: V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom  Otcovi, a vy ste vo mne a ja vo vás.

Oproti kolektívnemu vedomiu utváranému silou náboženskej ríše, Ježiš evanjelia stavia individuálneho človeka. Božie kráľovstvo je človek nahý pred Bohom v samote svojej individuality. Žiadna inštitúcia ho tu nemôže zastúpiť, žiadna mu nemôže sprostredkovať skutočný vzťah s Bohom.

Ježišov príbeh je v istom zmysle antitézou veľkých sakrálnych príbehov. Zmysel sakrálneho príbehu (ako je príbeh Mojžišov či Mohamedov) spočíva v ich zakladateľskej funkcii. Sakrálnym príbehom sa legalizuje a zakladá autorita, ktorá vtláča celej civilizácii poriadok a jednotu. Takto ustanovený Boží zákon, kreslí hranice medzi Božou sférou a svetským priestorom.  Tak je nastolené „Božie kráľovstvo“. Zákon vylučuje všetkých, ktorí doň nezapadnú, nehodia sa – fyzicky, kultovo, či morálne.

Evanjeliá oproti tomu rozprávajú sakrálny anti-príbeh. Vidíme tu bezmocného človeka Ježiša, ako verný pravde svojej existencie, čelí fatálnemu konfliktu s dvoma základnými podobami spoločenských inštitúcií – náboženskej – predstavenej Veľradou, a svetskej – reprezentovanej Pilátom.  Evanjeliá od nás žiadajú, aby sme zjavenie Boha uvideli práve tu, v zrážke pravdivého jednotlivca s neosobnou mocou náboženskej inštitúcie.

Pre Ježiša neleží ťažisko Božieho kráľovstva v centre, naopak nachádza ho na periférii. Ježiš sa ujíma práve tých, ktorých náboženský zákon vylúčil – malomocných, hriešnikov, samaritánov, colníkov, prostitútok.

Sám je napokon na kríži zavrhnutý so všetkými zavrhnutými, odsúdený ako kacír, Samaritán, posadnutý zlým duchom. Pilátovi povie: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Na svet som sa narodil, aby som vydal svedectvo pravde. Kto je z pravdy, počuje môj hlas.

Nuž evanjelium nás od kolektívneho vedomia, formovaného teokraciou Božieho zákona (kde jednotlivec je iba kolieskom v spoločenskom stroji) vedie k individualizácii človeka. Herman Hesse napísal: Som individualista a za to najlepšie a najsvätejšie na kresťanstve pokladám kresťanskú úctu pred každou ľudskou dušou.

Iba jednotlivec sa môže obetovať, len on môže dosiahnuť nemožné v boji proti prirodzeným pudom. Spoločenstvo, národ toho nie je schopný, ľudia sa nechcú podriaďovať čisto ideálnym pravidlám, vyhovuje im výlučne praktický prístup, založený na ústupkoch a prispôsobivosti.

Tu sa dotýkame toho najpodstatnejšieho – samotného jadra kresťanského tajomstva. Apoštol Ján to vyjadril s odvážnou priamočiarosťou: Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Ten, kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.

Boh je láska. Ján nehovorí iba to, že Boh miluje, že je milostivý, za istých podmienok si k zbožnému človeku vytvára pozitívny vzťah. To nájdeme v tej či onej miere obsiahnuté i v iných náboženských textoch. Ján prehlasuje čosi omnoho trúfalejšie. Prehlasuje, že Boh sám je tým Vzťahom. Boh je tou Láskou. Boh je tým Milovaním. A tak ten, kto je v láske, je v Bohu.

Preto kresťania trvajú na  podivnej komplikácii – Boh je Trojjediný. Veď láska je zo svojej najzákladnejšej povahy vždy trojjediná: Milujúce Ja, milované Ty a Duch milovania, ktorý Ja a Ty spája v Jedno.

Oproti jednoduchej vízii Boha monoteizmu, kresťanstvo zdôrazňuje, že Boh nie je len absolútne suverénne stvoriteľské Ja vládnuce nad svetom. Boh je Vzťah – Ja a Ty a Láska.

Boh je vzťah – relatio. Zmysel Trojice by bol možné formulovať ako paradox – Absolútno je relatívne. Tak to vyjadril Joseph Ratzinger: Paradox  učenia o Trojici Jedna podstata tri osoby súvisí s problémom absolútneho a relatívneho a vyzdvihuje absolútnosť relatívneho, teda toho, čo má vzťah. Boh zjavujúci sa v evanjeliu je teda večný dialóg lásky a pravdy v slobode otvorenej donekonečna.  Ratzinger to vyjadril takto: Poznanie Boha vedúceho dialóg, Boha, ktorý nie je iba Logos, ale Dia-logos, nie len myšlienka a zmysel, ale rozhovor a slovo vo vzájomnosti hovoriacich toto poznanie presahuje antické delenie skutočnosti na substanciu ako niečo základné a na akcidenty ako niečo úplne náhodné. Teraz je jasné, že povedľa substancie stojí dialóg, relatio, ako rovnako pôvodná forma bytia.

Túto otvorenosť Boha, ktorý je sám v sebe čistý vzťah bez ohraničenia, Ježiš eticky vyjadril takto: Starým bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa, ale ja vám hovorím, milujte svojich nepriateľov, modlite sa za tých ktorí vás prenasledujú, Robte dobre tým, ktorý vás utláčajú, žehnajte tým, ktorý vás preklínajú.

Na našu otázku sme najprv odpovedali: Áno, moslimovia uctievajú toho istého Boha ako kresťania. Potom sme pridali i doplňujúce: Nie, obsah nie je totožný, v niektorých podstatných aspektoch je odlišný.

Všimnime si napokon istý paradox toho áno a nie.  Ak by sme chceli jedinečnosť kresťanstva brániť tým, že moslimom povieme – nie, neuctievame toho istého Boha, ak by sme v mene toho odlíšenia, uzavreli náš svet do bezpečia plotov zo žiletiek, pred utečencami, v ktorých duchaplný český prezident vidí organizovanú inváziu islamu, práve tým uzavretím by sme jedinečnosť kresťanstva zradili. Zradili by sme evanjeliové zjavenie Boha, ktorý je Láska. Boha, ktorý je sám v sebe čistý vzťah a otvorenosť jednoty v rôznosti. Zradili by sme Ježišov étos milovania nepriateľov, ktorý z takého zjavenia Boha vyplýva.

Tým uzavretím by sme možno uchovali súčasnú podobu našej civilizácie, no kresťanstvo by sa z takto zachráneného sveta stratilo.

Tieto slová odzneli ako homília Daniela Pastirčáka v Kaplnke Cirkvi bratskej dňa 3. januára 2016.