Martinus bol včera plný na prasknutie. Ľudia všetkých vekových kategórií, muži v sakách aj svetroch, ženy v kostýmoch aj džínach, študenti, zahraniční návštevníci — a k tomu aj jedno bábätko. Čakal som polhodinu, aby som si mohol sadnúť do kresla aspoň v zadnej kaviarenskej časti — párik, ktorý mi pôvodne prisľúbil uvoľniť miesto, sa inšpirovaný okamihom rozhodol zotrvať aj na úvod diskusie (a čašník im meškal s vyúčtovaním). Zvedavosť a elektrina vo vzduchu, ale najmä pokoj a úsmevy.
Štefan mal smútok v hlase, keď hneď na úvod venoval tento večer zosnulému priateľovi Jurajovi Kušnierikovi. Pátra Srholca, “nášho Antónia”, označil za človeka, ktorý bytostne reprezentuje 17. november. Prenasledovaný komunistami a vytlačený vlastnou cirkvou. Pevný vo viere, nezlomný v hodnotách. Podľa Štefana kniha “ukazuje, aký poklad tu mal z vôle komunistov a neskôr z rozhodnutia [arcibiskupa] Sokola ostať zakopaný. Našťastie neostal. V Antonovi Srholcovi sa Slovenska dotýka nebo”.
Za výnimočnú časť novej knihy šéfredaktor .týždňa označil práve Antóniove legendárne kázne zo 70-tych rokov. Pod hrozbou väzenia za trestný čin ich v Blumentálskom kostole zaznamenala a prepísala svokra Antona Zajaca Valéria. Štefan ich vďaka jej hrdinstvu čítal, užasnutý ich nadčasovosťou — aký kontrast voči väčšine toho, čo sa dnes narozpráva! Pred niekoľkými hodinami si páter Srholec prevzal ocenenie Biela vrana — podľa Štefana to bola “najkrajšia biela vrana, pretože bola udelená za lásku”.
Producent Mário Homolka predstavil film, nesúci prozaický názov “Anton Srholec”, ktorý mal nedávno premiéru v kinách a minulý týždeň bol premietaný aj na Festivale slobody, organizovanom ÚPN. “Česi mali Havla, Poliaci Walesu a my máme Srholca,” vyhlásil Homolka za potlesku publika. DVD tvorí súčasť knižného balenia. Plánuje sa otitulkovanie filmu do svetových jazykov, film o filme a rôzne bonusy, ale až trochu neskôr: “Teraz sme boli radi, že sme stihli film pripraviť na 17. november.”
Nasledovali otázky z publika. Týkali sa osobnostných kvalít Antona Srholca, jeho služby bezdomovcom, presnejších okolností jeho ostrakizácie (na pripomenutie pre mladšie publikum), ale aj zatiaľ nedoriešenej otázky udelenia copyrightu režisérke filmu Alene Čermákovej. Vo vzduchu sa neustále vznášalo vnímanie konzervatizmu Konferencie biskupov Slovenska v kontraste s Antóniom. Keď mikrofón doputoval ku mne, ocenil som vydanie kníh o arcibiskupovi Bezákovi aj pátrovi Srholcovi, ako aj pozornosť, ktorú .týždeň pravidelne venuje dianiu v cirkvi. Na moju otázku o paralelách vnímania viery medzi pátrom Srholcom a pápežom Františkom Štefan na jednej strane vyzdvihol množstvo katolíkov, aj v radoch KBS, pre ktorých je dôležitejšia viera ako moc, avšak pevne konštatoval, že António stelesňuje presne tú cirkev, ktorú dnes reprezentuje František. Záverečná poznámka mladého poslucháča o tom, že aj samotný páter Srholec by odmietol čierno-biele delenie medzi dobrých a zlých katolíkov, dalo bodku zmierenia za podujatím.
Bol to krásny — a krátky — večer. Želám si, aby sme aj my, zapojení do tohto úžasného projektu Fóra náboženstiev, popri organizácii, logistike a financiách, popri prúde rokovaní, prísľubov a listov podpory, popri niekedy ťažkých rokovaniach s Chicagom (ale aj medzi sebou), nachádzali aj priestor duchovne rásť — alebo aspoň trochu podrásť. Tak ako ja včera večer.
Mário
18.11.2015
