Dalajláma v rozhovore: „Utečenci by mali byť prijatí len prechodne“

Dalajláma nachádza k utečeneckej kríze v rozhovore pre Frankfurter Allgemeine Zeitung nečakané slová: „Utieklo toľko ľudí, že je to v praxi ťažké. Nemecko sa nemôže stať arabskou krajinou.“

Slovenské osobnosti v reakcii: „Dalajlámove slová sú zneužívané“

Chcem sa znovu narodiť tam, kde môžem urobiť niečo zmysluplné.

Vaša Svätosť, cestujete veľa po svete. Máte vlastne cestovný pas?

Indická vláda nám dáva registračný certifikát, ktorý nám umožňuje žiť v Indii. Kto chce vycestovať, môže si požiadať o identifikačný certifikát. Toto je cestovný dokument, ktorý hovorí, že človek je tibetský utečenec, ktorý žije v Indii. Normálne to nie je žiaden problém, len niektoré krajiny neakceptujú tento certifikát a nedajú nám vízum.

To značí, že ste po všetkých tých rokoch ešte stále utečencom. Ako vnímate súčasnú utečeneckú krízu v Európe?

Keď sa pozrieme do tváre každého jednotlivého utečenca, obzvlášť tváre detí a žien, pociťujeme ich utrpenie. Človek, ktorému sa darí o trochu lepšie, má zodpovednosť pomôcť im. Na druhej strane sú to medzičasom primnohí. Európa, napríklad Nemecko, sa nemôže stať arabskou krajinou. Nemecko je Nemecko (smeje sa). Je ich tak veľa, že je to v praxi ťažké. Tiež si myslím, že títo utečenci by mali byť prijatí len prechodne. Cieľom by malo byť, že sa vrátia a budú pomáhať pri opätovnom budovaní vlastných krajín.

V Európe je stále viac protiislamská nálada. Ako to hodnotíte?

Sú to moslimskí jednotlivci a malé skupiny, ktoré sa v ich vlastných krajinách vzájomne zabíjajú. Šiíti, sunniti. Oni nereprezentujú celý islam a všetkých moslimov. Láska je v každom náboženstve základné posolstvo, aj v islame. Zlí ľudia existujú aj u buddhistov, kresťanov, židov a hinduistov. Len na základe nejakých smutných udalostí, ktoré vychádzajú z malého počtu moslimov, by sme nemali odsudzovať celý moslimský svet.

Sme tu v Dharamsale na severe Indie, kde žijete v exile viac ako 50 rokov. Je to tiež miesto, kde skončí váš život?

To nevie nikto. Ako viete, Čínska ľudová republika sa veľmi zmenila v porovnaní s Čínou spred 30, 40 rokov. Aktéri Kultúrnej revolúcie vyzývali k tomu, aby “štyri staré veci” boli zničené, medzi nimi aj náboženstvo. Dnes má Čína najväčšie buddhistické obyvateľstvo. Komunistická krajina s najväčším počtom buddhistov! Veľa členov strany je len v hlave ateistami, ale v srdci sú veriaci buddhisti. Sloboda sa stáva národným záujmom tak, aby každý individuálny občan mohol využívať svoju kreativitu. Niekoľko sto tisíc študentov, ktorí študujú v Amerike, Európe, tiež v Nemecku, a tiež v Japonsku, Austrálii a Indii. Oni zažívajú, čo sú demokracia a sloboda, sloboda slova, sloboda myslenia a slobodná tlač. Čína, akokoľvek je mocná, sa nemôže vrátiť k predošlej rigidnej, uzavretej spoločnosti.

A potom sa chcete vrátiť späť?

Možno o pár rokov. Keď príde príležitosť na môj návrat alebo minimálne na krátku návštevu, bol by to dôvod k radosti. Ľudia, ktorí pochádzajú z Tibetu, stále hovoria: Prosím, príďte. Chcú vidieť moju tvár predtým, ako zomrú. Milióny Tibeťanov v Tibete na to čakajú. Aj niektorí Číňania z čínskej pevniny. Hovoria: Prosím, nezabudnite na nás. Na druhej strane existuje tibetské príslovie: Kde si šťastný, tam je tvoj domov. V Indii som žil viac ako 57 rokov v úplnej slobode. Sloboda mi dovolila stretnúť ľudí s rozličným pozadím, rozličnej viery, rozličných povolaní. Keď budem mať pocit, že tu z Indie viac ovplyvním, potom zostanem tu. Je to Buddhova krajina. A keď tu raz zomriem, budem rád. Ale prosím, nie v nemocnici, visiac na nejakom diaľkovom ovládači (smeje sa).

Naznačili ste, že by ste mohli byť posledným dalajlámom. Chcete sa vôbec znova narodiť?

Áno. Pokým ľudia trpia, budem im ďalej slúžiť. Keď bol prvý dalajláma veľmi starý, povedal jeden z jeho najučenejších žiakov: Teraz si pripravený ísť do neba. On odpovedal, v nebi budem zbytočný. Chcem sa znova narodiť tam, kde budem môcť urobiť niečo zmysluplné, kde je utrpenie. Ale otázka je, či zostane meno dalajláma. Už v roku 1969 som v oficiálnom vyjadrení povedal, že rozhodnutie, či bude inštitúcia dalajlámu pokračovať alebo nie, závisí úplne od tibetského ľudu. Keď by teda malo prísť k situácii, v ktorej inštitúcia stratí relevantnosť, potom ju netreba udržiavať. Okrem toho som už v roku 2001 odovzdal časť politického vedenia. Od roku 2011 som sa vzdal všetkých politických úloh. Za 400 rokov bol dalajláma automaticky svetský a spirituálny vodca. Svetské vedenie som radostne, dobrovoľne a s hrdosťou odovzdal. Len Číňania tomu ešte neporozumeli. O budúcnosť dalajlámu si robia čínski komunisti viac starostí ako ja.

Čínska vláda chce inštitúciu dostať pod svoju kontrolu. Preto výroky o reinkarnácii označila dokonca za “rúhanie”.

S určitosťou môžem povedať, že moje vedomosti o buddhizme sú o niečo lepšie ako tie ich.

Vo vašich inštrukciách o znovuzrodení ste určili, že Tibeťania majú o tom rozhodnúť, keď dosiahnete vek 90 rokov. Držíte sa časového plánu?

Už teraz začíname s prácou. Pravdepodobne na konci tohto roka sa budú viesť nejaké diskusie. Dáme dokopy ľudí a budeme počúvať ich mienku. Potom po jednom alebo dvoch rokoch budeme hotoví a ja sa stretnem s najvyššími duchovnými, aby som si vypočul aj ich mienku. Ako 14. dalajláma som populárny a nikdy som sa nemusel hanbiť. Mne by sa viac páčilo, keby tradícia dalajlámu skončila s takým populárnym a naozaj dobrým dalajlámom.

Ale niektorí z vašich prívržencov by mohli byť smutní, keby to počuli. Nezradíte tibetských buddhistov?

Nie. Ja vždy hovorím: Neexistuje tiež žiadna reinkarnácia Buddhu a jeho učenie je po 2600 rokoch stále tu. To platí aj pre mnohých tibetských majstrov. Žiadna reinkarnácia, žiadna inštitúcia, ale ich učenie platí stále. Nepotrebuje na to žiadnu inštitúciu.

Ale emocionálne to pre tibetských buddhistov bude ťažké.

To je úprimne povedané feudalistické rozmýšľanie. Ale to sa zmení. Na začiatku budú emocionálni. Ale kým žijem, môžem im ešte ovplyvňovať mozog. Argumentmi, nie utláčaním, ako to robia komunisti. (smeje sa)

Spomenuli ste Kultúrnu revolúciu, ktorá začala presne pred 50 rokmi. Raz ste rozprávali o “polovičnej Kultúrnej revolúcii”, ktorá vládne v Tibete. Čo ste tým mysleli?

To bolo pred krízou v roku 2008, keď vtedajší stranícky sekretár zaviedol silnú kontrolu viery a náboženstva a politickú prevýchovu v kláštoroch. Kvôli silnej kontrole bolo veľa duchovného vzdoru.

A aká je situácia teraz v porovnaní s rokom 2008?

V porovnaní s tým je situácia všeobecne lepšia. Ale Tibetská autonómna oblasť je ešte stále pod silnou kontrolou. V oblastiach Amdo a Kham, teda v sídlach Tibeťanov v susedných provinciách, je situácia lepšia. Ale to vždy neodzrkadľuje nariadenia centrálnej vlády. Dokonca od oblasti k oblasti môže byť stav rozdielny. Niekedy príde nový funkcionár a stav sa rýchlo zmení. Je to veľmi ťažké predpovedať.

Čo si myslíte o čínskom štátnom a straníckom šéfovi Xi Jinpingovi?

Aj on sa dá ťažko prekuknúť. Pochádza z buddhistickej rodiny. Poznal som jeho otca, Xi Zhongxuna. Bol to dobrý priateľ vtedajšieho pančhenlámu. Aj on musel počas Kultúrnej revolúcie prekonať trápenie. Xi Jinpingovo myslenie je realistickejšie, ale existuje veľa vzdoru v štátnom zriadení. Pred dvoma rokmi verejne povedal, že buddhizmus je dôležitou časťou čínskej kultúry. Niečo podobné povedal aj v Naí Dillí. To je prekvapivé, komunistický vodca, ktorý povie niečo milé o náboženstve, nie?

Takže nie je situácia v Číne taká zlá?

Hospodárska situácia je v porovnaní s dobou pred rokom 1959 lepšia. Ale vnútorne sú ľudia veľmi nešťastní. Žijú v stálom strachu.

Bojíte sa, že by Tibeťania bez vášho vedenia mohli siahnuť po násilí?

To je možné. Skutočne mi jeden Tibeťan už pred 15-20 rokmi povedal, že ľudia nad 40 majú pocit, že sa majú lepšie asi len v porovnaní s časom Kultúrnej revolúcie. Mnohí pod 40 sú nešťastní. Povedali, že pokým je tu dalajláma, musíme sa držať jeho princípu nenásilia. Potom musíme sami premýšľať. Potom som mu vysvetlil, že nejde o to, držať sa mojej rady. Moje myslenie sleduje len realitu. Násilie je nevypočítateľné a má negatívne následky.

V minulosti bol vzdor Tibeťanov už raz násilný. CIA vyzbrojovalo Tibeťanov na ozbrojené povstanie. Aj vy ste s tým boli v tlači spájaný. Ako to hodnotíte?

Keď som bol v roku 1956 v Indii, nástojili moji starší bratia na tom, že sa nemám vrátiť. Potom som počul, že môj najstarší brat, ktorý strávil pár rokov v Amerike, mal spojenie s agentom CIA. Rozhodol som sa vrátiť. To bolo v roku 1957. Potom bolo v Tibete v roku 1958 povstanie. Počul som, že niektorí ľudia boli vyškolení prostredníctvom CIA. Nemal som s tým nič spoločné. Keď som v marci 1959 dorazil do južného Tibetu, videl som nejakých Tibeťanov s bazookami a inými zbraňami. Myslel som si, že zopár bazook neprinesie veľa. (smeje sa) Keď som prišiel do Indie, počul som znova, že v oblasti Mustang sa vytvorila organizácia na spôsob gerily. To bolo prísne tajné. Nebol som do toho zainteresovaný. Urobil to môj starší brat, naozaj kontroverzná postava. Nemal som s tým nič do činenia.

Existujú okolnosti, za akých je použitie násilia podľa vás legitímne?

Keď sú okolnosti také, že neexistuje iná voľba a súcit je motiváciou. Existujú také príbehy v Buddhovej vlastnej histórii. Aby zachránil život 499 obchodníkov, zabil jedného obchodníka. Kalkuloval: Hriech, že som zabil jednu osobu, môžem vydržať. Keď to neurobím, zabije 499 ľudí. Po prvé, zomrie takto 499 ľudí, po druhé, bude mať hriech, že zabil 499 ľudí. Takže sa Buddha rozhodol, že ho zabije. Vyzerá to ako násilie. Teoreticky to síce vieme vysvetliť, prakticky je ale lepšie vyhýbať sa násiliu. To je bezpečnejšie. Ako môj priateľ George W. Bush: Jeho motivácia bola veľmi úprimná. Chcel priniesť do Iraku demokraciu. Odstránil jednu osobu. Použil násilie. Následky boli negatívne. Násilie je nevypočítateľné. Preto radšej žiadne násilie.

Vyšlo vo Frankfurter Allgemeine Zeitung, 31. mája 2016 (odkaz na pôvodný článok)

Preložila: Katarína Nicoliniová

Odborná korektúra: prof. Martin Slobodník

Komentáre slovenských osobností

Divadlo ľudského vývoja

Veľmi ťažko sa dá pochopiť hĺbka rozhovoru bez základnej znalosti tibetského buddhizmu a „Tibetan issue“, dlhodobej situácie Tibeťanov s exilovou vládou, Dalajlámom – náboženskou a donedávna aj svetskou hlavou Tibetu, v Indii v Dharamsale z pohľadu buddhizmu.

A. Galovičová pred Potalou (prvá sprava).

A naviac, málokto dokáže pochopiť zmysluplnosť migrácie  z tohto uhla pohľadu. Ako konštatuje vo svojej knihe „Vnitřní revoluce“  Robert Thurman, odborník na buddhizmus a blízky spolupracovník 14. Dalajlámu, treba preniknúť do procesu dejín ako divadla ľudského vývoja a začať pokojnú neúprosnú vnútornú revolúciu. V buddhizme je táto premena ruka v ruke so zlepšením spoločnosti, aby sa naša planéta skutočne scivilizovala a stala sa domovom bytostí v prijateľne vystavenom priestore dokonalosti.

Podľa Buddhu, ktorý nepatril k darwinistom a neuznával materiálny fundament sveta, aj keď na druhej strane sa vyhýbal pojmom ako duša, Boh, a uprednostňoval i pojem Prázdno (bez ega i bez vyššieho Ja). Vyučoval svojich žiakov, že keď dokážu premeniť svoju myseľ, celkom prirodzene sa premení celá spoločnosť. Aj keď do veľkej miery zemeguľa zostala rovnaká ako pred miliónmi rokov, prítomnosťou svätcov ako Buddha, línia Dalajlámov, i iných svätcov z iných náboženstiev, sa postupne transformuje v „raj na zemi“. Aj preto sa Buddha vzdal trónu a začal stavať kláštory, centrá sebapremeny a rastu. Buddha nekonkuroval hinduistickým kňazom, naopak, zdôrazňoval, že neprišiel založiť nové náboženstvo, nech si hinduistickí kňazi naďalej konajú obrady, sobáše, pohreby, atď. Buddhistické  kláštory sú viac centrami psychologického tréningu.  Kláštorný život Tibeťanov je o nenásilí, na násilné činy „nastaviť druhé líce, hádzať chlebom“. Aj preto je „Tibetan issue“, nielen otázkou Tibeťanov a Číňanov (maoistov), ale týka sa celého sveta. Ide o prirodzený experiment, ktorý prebiehal  od  17. storočia, kedy nastúpil na trón 5. Dalajláma známy ako Veľký Piaty, ktorý sa stal prvou  svetskou  a súčasne náboženskou hlavou až do okupácie Tibetu Číňanmi. Veľký Piaty zrušil armádu a vytýčil cestu nenásilného súžitia, vzájomného načúvania, porozumenia, s koncentráciou na osvietenie. A tohto sa držia Tibeťania dodnes pod vedením Tenzina Gyatsa, 14. Dalajlámu aj v celkom zmenenej situácii, v exile ako utečenci, či pod nadvládou Číňanov v Tibete.

Tu nejde len o pár dní, či mesiacov, ale celé storočia, a tiež nejde len o pár mníchov a mníšok žijúcich v kláštoroch, ale celé, do okupácie 5-miliónové obyvateľstvo Tibetu. Tento prirodzený experiment dokázal, že človek nie je, ako tvrdil Darwin, pod nadvládou zákona džungle. Aj keď paradoxom je, že „veľká mnohopočetná Čína sa snažila a snaží prehltnúť malý Tibet“, ale dokiaľ ešte žije 14. Dalajláma, tak sa im to nedarí, lebo jeho ocenenie Nobelovou cenou za mier r. 1989 a veľký rešpekt dodnes  dokazuje, že celý svet je na strane Tibetu.

Z tohto uhla pohľadu treba chápať aj výrok 14. Dalajlámu, keď hovorí o návrate utečencov. Lebo útek znamená dočasnú výhru „alfa-samcov“, úspešných psychopatov a sociopatov, ľudí, ktorí sú sebastrední, ovládaní „sebeckým génom“ neodarwinistov,  bez vnútornej revolúcie. A naopak, návrat domov je výhrou duše nad telom, vyššej úrovne nad nižšou zložkou v nás, homo sapiens sapiens.

A na toto zrejme poukazuje Dalajláma výrokom o návrate utečencov. Určite nie na to, aby nezneužívali pohostinnosť  a neparazitovali na Nemcoch, či Európanoch. Ale aby sa „vonku“ nadýchli, načerpali nové sily a pomohli mentálne zrelým ľuďom na tejto planéte v procese uzdravenia sveta. Aj preto sám dodáva, že je preňho kľúčové, odkiaľ viac dokáže ľuďom pomáhať (nielen Tibeťanom).

Stojí za slovko zmieniť sa aj o vyše 50-ročnom exile Tibeťanov. Aj to je ďalší prirodzený experiment. Veď s Dalajlámom odišlo postupne do exilu statisíce Tibeťanov, ktorých prichýlila indická vláda a poskytla im časť územia aj v južnej Indii (Bylakuppe, Mundgod, atď.) pre tibetské komunity. Aj v čase, kedy India  trpela biedou, krátko po oslobodzovacom boji a sama sa dostala z jarma kolonizátorov a v tom čase najväčšej armády sveta, Veľkej Británie, podotýkam bez násilia pod vedením Mahátma Gándhiho a popredných duchovných lídrov. Ani vtedy, ani dnes nepočuť výčitky, ataky na utečencov, naopak, aj terajší priemer Modi vyzdvihol Dalajlámu ako najväčšiu súčasnú morálnu autoritu Indie. Chudobná India prichýlila Tibeťanov a dovolila im roztvoriť zacvaknuté krídla a rozvíjať sa, realizovať sa. V Bylakuppe, kde je najväčšia tibetská komunita s tŕnistej zeme rozkvitla oáza krásy, lásky, harmónie – Malý Tibet. A takto sú všade zapísaní tibetskí utečenci, že dokážu zveľadiť región, lokalitu a byť vzorom aj pre miestnych. Aj vďaka nenásilnému súžitiu od 17. storočia, o ktoré sa pričinil Veľký Piaty, mimochodom ten Dalajláma, ktorý postavil palác Potalu v Lhase, jeden z divov sveta.

Anna Galovičová, členka a účastníčka zakladajúcej schôdze „Tibet  Support Group“  (február 1990 v Dharamsale, v sídle exilovej vlády Tibetu) za Československo, ktorej prezidentom je Richard Gere

Považujem za smutné, že sa slová Dalajlámu zneužívajú na podporu xenofóbnych nálad v európskej spoločnosti. Z jeho slov však nič namierené proti migrantom nevyplýva.

Keď na Slovensku vznikla minulý rok iniciatíva Výzva k ľudskosti, tibetský duchovný vodca bol najvýznamnejšou osobnosťou z medzinárodného prostredia, ktorá ju podporila. Doslova napísal: „Násilné konflikty, ktoré zachvátili niektoré časti sveta, viedli k tomu, že tisíce nevinných ľudí, predovšetkým ženy a deti, stratili svoje domovy. Niektorí migranti dokonca pri úteku za slobodou prišli o holý život.

Ale vedomie, že niektoré západné krajiny vo svojom prístupe k migrantom hľadajúcim bezpečie a slobodu, prejavili morálnu silu a pochopenie, dodáva odvahu.

Pretože každý zo siedmich miliárd ľudí na tejto planéte je vo svojej túžbe po šťastí rovnaký, apelujem na medzinárodné spoločenstvo, aby sa pri hľadaní riešení sústredilo na jednotu a vzájomnú prepojenosť ľudskej rodiny. Z toho vyplýva, že musíme na seba prevziať časť kolektívnej zodpovednosti a pomôcť riešiť koreň problémov, ktoré viedli k dnešnej situácii a ktoré sme paradoxne spôsobili práve my, ľudia.

Ako vidíme, utečenci jednoznačne potrebujú skutky láskavosti. Preto dúfam, že sa ľudia vo svojom úsilí urobiť maximum spoja, aby pomohli zmierniť utrpenie utečencov, pretože sa jedná o našich bratov a sestry.“

Konštatovanie, že z Nemecka sa nemôže stať arabskou krajinou, je podľa mňa konštatovaním faktu, nie pomenovaním hrozby. Dalajláma jasne a v súlade s hore citovaným listom hovorí o tom, že máme zodpovednosť za pomoc ľuďom v núdzi. Ak hovorí o tom, že utečenci majú byť v Európe len dočasne, počujem v tom skôr nádej, že ich domovské krajiny budú opäť bezpečné a oni sa budú môcť vrátiť. Rovnako, ako on už roky čaká na návrat do Tibetu.

Dalajláma počas Fóra náboženstiev sveta 2015 v Salt Lake City: Ako klimatické zmeny ovplyvňujú tých najchudobnejších