Prof. Francesco Zannini

Pápežský inštitút arabských štúdií a islamistiky

Otázka náboženskej slobody a potreby dialógu je naliehavou pre kresťanov Stredného východu, ktorí chcú mať spolu s moslimami zabezpečenú jasnú, silnú ochranu pre stúpencov minoritných náboženstiev. V moslimskej spoločnosti  dominuje často taká interpretácia zákona islamu, ktorá akoby popierala základné ľudské práva, vrátane práva ľudí praktizovať a vyučovať  vlastné vierovyznanie. Toto existuje napriek faktu, že niektorí moslimskí myslitelia stredoveku a neskoršieho obdobia patrili k prvým, ktorí do svojho právneho systému včlenili myšlienky tolerancie a zabezpečenie ochrany pre minority. Preto dialóg medzi moslimami a kresťanmi pomôže zachovať tradíciu týchto moslimských mysliteľov i dnes a dokonca ju rozvinúť k ešte pozitívnejšiemu pochopeniu úlohy menšín v islamskej spoločnosti.

Vzácne chvíle s profesorom Zanninim v knižnici Pápežského inštitútu arabských štúdií a islamistiky. Vatikán, 3. februára 2016

Aj na Východe aj na Západe žijeme v pluralistickej a nábožensky rôznorodej spoločnosti. Dokonca aj na Strednom východe, kde sme kedysi mohli vidieť len kresťanstvo, islam a judaizmus, (vplyvom nedávnej imigrácie) vidíme aj ľudí, ktorí prišli z iných kultúr a náboženstiev. Z tohto dôvodu sme svedkami ukončenia polarizujúcej zrážky medzi islamom a kresťanstvom a objavenia snahy rozšíriť dialóg medzi svetovými náboženstvami. V tomto kontexte má obzvlášť veľký význam výrok Benedikta XVI v Ankare: „Náboženstvá dokážu zohrať svoju úlohu v odpovedi na mnoho výziev, ktorým čelí súčasná spoločnosť. Uznanie pozitívnej úlohy náboženstva jeho privinutím na hruď spoločnosti dokáže a musí dodať odvahu našej spoločnosti hlbšie preskúmať ľudskú prirodzenosť a väčšmi rešpektovať dôstojnosť človeka, umiestnením človeka do centra politického, ekonomického, kultúrneho a sociálneho diania. V našom svete si musíme oveľa viac uvedomiť fakt, že sme vzájomne ako ľudia hlboko prepojení a musíme ľudí vyzvať, aby odložili nabok historické a kultúrne odlišnosti, nie preto, aby sme o nich vyvolali spor, ale aby sme posilnili  vzájomný rešpekt.“ (1)

Potrebu dialógu medzi ľuďmi iných vierovyznaní zdôrazňuje aj pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii Gaudium, kde konštatuje: “Znakom dialógu s veriacimi nekresťanských náboženstiev musí byť postoj otvorenosti v pravde a láske, a to aj napriek rozličným prekážkam a ťažkostiam, predovšetkým formám fundamentalizmu na obidvoch stranách. Tento medzináboženský dialóg je nevyhnutnou podmienkou pokoja vo svete, a preto povinnosťou pre kresťanov, ako aj pre ostatné náboženské spoločenstvá.“ (2) To však neznamená, aby sme prehliadali rozdiely a odložili bokom hlavné zásady a učenia jednotlivých náboženstiev, pretože v tomto „vždy srdečnom a prívetivom rozhovore nikdy nemožno zabúdať na podstatný vzťah medzi dialógom a ohlasovaním, ktorý Cirkev vedie k tomu, aby udržiavala a prehlbovala vzťahy s nekresťanmi. Zmierlivý synkretizmus by však v konečnom dôsledku znamenal totalitnú nadvládu ľudí snažiacich sa o zmierovanie bez ohľadu na hodnoty, ktoré ich presahujú a ktoré nie sú ich majetkom.“ (3)

Dialóg s moslimami

Jedným s dominantných pocitov súčasnej spoločnosti je islamofóbia, strach z islamu a moslimov, ktorých svet a systém hodnôt sa nám javia ako vzdialené od tých kresťanských. Avšak ak sa zblížite s moslimami osobne, uvidíme veci z inej perspektívy a pocítime zblíženie medzi „veriacimi“. Ak sa zmenší vzdialenosť vďaka osobnému vzťahu, v skutočnosti zistíme, že je táto osoba jednou z nás, zmiznú všetky bariéry a vynorí sa spoločná ľudskosť a spoločné duchovné hodnoty.  Vlastne sa pýtame sami seba, kde začína medzináboženský dialóg. A odpoveď na túto otázku je jednoduchá: dialóg sa rodí tam, kde sa stretnú ľudia dobrej vôle, pretože tu ide o vzťah medzi ľuďmi, nie medzi ideológiami: „Podstatná je empatia ruka v ruke s s realizmom, a toto zahŕňa vzájomnú dôveru, ktorá prináša ozdravenie, hlavne zbavením sa potlačených spomienok na trpkosť z minulosti.” (4) V tomto zmysle intenzívna výuka, ktorá obsahuje hlboké poznatky o každom náboženstve, vytvára empatický postoj, a ten je východiskom pre zdravý dialóg medzi moslimami a kresťanmi. Následne je dôležité pochopiť vnútornú logiku náboženstva toho druhého a uznať náboženský pluralizmus v aktuálnom kontexte.

V diskusiách o islame sa príliš často dívame na „moslimský svet“ ako čosi abstraktné a kultúrne nám vzdialené. V skutočnosti je islam nielenže kresťanstvu bližší, ako si myslíme, ale islam je svet vytvorený ľuďmi, s ktorými dokážeme a musíme zdieľať hodnoty a vyjadriť ich formou dialógu. Tak ako Druhý vatikánsky koncil zdôraznil: „Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva.“ (5)

Ako čeliť radikalizmu

Medzi hlavné faktory obmedzujúce medzináboženský a medzikultúrny dialóg patria radikálne tendencie, ktoré bez ohľadu na svoj pôvod sú jednou z najnebezpečnejších hrozieb pre mierové súžitie a bezpečnosť vo svete. Radikálne náboženské hnutia v skutočnosti požadujú fundamentálne a okamžité zmeny vedúce k nekompromisným a tvrdým politikám. A vytvárajú ovzdušie, v ktorom prestáva existovať vzájomná akceptácia a porozumenie. A to otvára bránu rôznym animozitám voči ľuďom rôznych ideológií, rás a vierovyznaní. Preto musíme posilniť vedomie o tom, že radikalizmus, s jeho extremistickými tendenciami, je nezlučiteľný so skutočnou náboženskou etikou. Radikalizmus musí byť porazený serióznym a rozsiahlym vzdelávaním k dialógu a nefalšovaným úsilím náboženských lídrov a skúsených znalcov o odhaľovanie ľudí stelesňujúcich falošnú vieru a správanie ako súčasť ich náboženského kódu. Zároveň musia politickí predstavitelia podporovať tieto snahy o transparentnosť, prevenciu extrémizmu v spoločnosti a pripravovať pôdu pre  zmierňovanie emócií. To sa týka osobitne dnešnej situácie na Strednom východe, kde tvorba priestoru pre dialóg je veľkou príležitosťou pre politikov, učencov, podnikateľov a spoločenských lídrov. Dialóg je potrebné zamerať na posilnenie medzikultúrnych a medzináboženských iniciatív týkajúcich sa vzdelávania, sociálnych, ekonomických a politických reforiem, náboženského práva žien, mierových iniciatív a identifikáciu  potenciálnych miest konfliktu. 

Rozvoj vzdelávania

Jednou zo základných oblastí, cez ktoré možno posilniť snahy veci riešiť dialógom, je oblasť vzdelávania. Nemožno ju chápať izolovane, ale v interakcii s inými sektormi v spoločnosti, ako je rodina, médiá atď. V tomto zmysle politika vlády, týkajúca sa náboženskej výchovy, ale aj postavenia náboženstva všeobecne, by v mnohonáboženskej krajine mala viesť k vytvoreniu atmosféry tolerancie, vzájomného rešpektu, ako sa to píše v Charte hodnôt občianstva a integrácie vydanej ministerstvom vnútra v Taliansku: „Je správne vychovávať mládež tak, aby rešpektovala vierovyznanie iných bez toho, aby v ňom hľadali prvok na rozdelenie spoločnosti.“ (6)

Racionálny prístup ku svätým knihám

Predstava základnej jednoty troch monoteistických náboženstiev a ich textov vzišla z islamu – Koránu, ktorý je súčasťou moslimskej tradície po celé veky. Biblia a biblické texty zohrali veľkú rolu pri stvárnení moslimskej viery a vytvorili spojenie medzi moslimami, kresťanmi a židmi od počiatku islamu. Nanešťastie, vzájomná neznalosť svätých kníh na oboch stranách spôsobuje, že mnohí moslimovia nepoznajú Bibliu a veľa kresťanov nepozná Korán, v dôsledku čoho obe strany prehliadajú, ako veľa toho majú spoločného.

Súčasťou dialógu medzi moslimami a kresťanmi by mal byť racionálny prístup ku svätým knihám, ako aj súvislosti v oboch vierovyznaniach medzi vierou, rozumom a náboženstvom, ako aj schopnosť ľudského umu pochopiť tieto súvislosti. O tom hovoril Benedikt XVI. v Regensburgu: „Teológia právom patrí na univerzity a má byť súčasťou rozsiahleho dialógu medzi vedami, nielen ako púha historická a spoločenskovedná disciplína, ale práve ako teológia, ako výskum  racionality viery. Len takto budeme schopní viesť ozajstný dialóg medzi kultúrami a náboženstvami, ktorý tak urgentne dnes potrebujeme… Intelekt, ktorý je hluchý voči duchovnu a ktorý degraduje náboženstvo do sféry subkultúr, nedokáže vstúpiť do interkultúrneho dialógu.“

Mierové spolužitie

Hoci je jadrom posolstva všetkých náboženstiev volanie po mierovom súžití, vnútorné rozbroje,  miestne nepokoje, náboženské vojny, rovnako ako vojny medzi ľuďmi a krajinami vždy škodili našej globálnej dedine – čo taliansky básnik Dante Alighieri nazýva „miestom na mlátenie slamy, ktoré nás robí krutými“. (7) Preto je spolupráca kultúrnych a náboženských skupín absolútne nutná, aby sme dokázali prekonať rôznorodé napätia a vydláždili cestu mierovému spolužitiu. V tomto zmysle je poslaním všetkých náboženstiev a náboženských komunít, aby spolupracovali a venovali sa šíreniu povedomia o tom, že tvoríme jednu ľudskú rodinu, za ktorú sme všetci spoluzodpovední. Pre kresťanov to bolo nádherne vyjadrené v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“ (8) V dôsledku toho má mimoriadny význam medzináboženský dialóg, ako je formulovaný v odbornom prehlásení Benedikta XVI: „Vzťah kresťanstva s náboženstvami sveta sa dnes stal vnútorne nevyhnutnou súčasťou viery. Nejde o zábavku zo zvedavosti, ktorá by chcela vytvoriť teóriu o osude iných – len Boh určuje tento osud a On k tomu nepotrebuje naše teórie… Ale dnes ide o viac: zmysel našej schopnosti a povinnosti veriť.“ (9)

Náboženská sloboda

Nebude existovať mier a blaho ľudstva bez úcty k náboženskej tolerancii: „Táto rada s radosťou víta prvý horeuvedený fakt ako znamenie čias. So zármutkom však odsudzuje druhý fakt, ktorý možno len ľutovať. Rada vyzýva katolíkov a žiada všetkých  ľudí, aby s najväčšou pozornosťou zvážili, ako veľmi je potrebná náboženská sloboda, najmä v dnešnom stave ľudskej rodiny. Všetky národy sa zbližujú. Ľudia s rôznych kultúr a vierovyznaní sa spájajú do užších vzťahov. Silnie povedomie o osobnej zodpovednosti každého. Toto všetko je zjavné. Z tohto dôvodu, aby ľudstvo ako celok dosiahlo a udržalo si vzťahy mieru a harmónie, je nevyhnutná ústavne zakotvená a garantovaná náboženská sloboda a je potrebné rešpektovať vyššiu povinnosť a právo človeka slobodne žiť svoj náboženský život.“ (10)

V nedávnej Al-Azharskej Deklarácii o budúcnosti Egypta (11) sa požaduje od budúcich inštitúcií štátu „plnohodnotný záväzok … k ochrane a plnému rešpektu miest pre bohoslužby stúpencov troch nebeských náboženstiev, k zabezpečeniu slobodného a všeobecne dostupného praktizovania náboženských rituálov, k rešpektovaniu rôznych praktík uctievania bez ponižovania kultúry a tradícií ľudí. (12) Je tiež dôležité, že v ďalšej svojej „deklarácii“ tá istá Univerzita Al-Azhar konštatuje: „Sloboda vierovyznania a právo plného občianstva (muwâtana) s ňou spojené sa týka všetkých, na základe absolútnej rovnosti  ich práv a povinností a je základom moderného sociálneho poriadku. Táto sloboda je garantovaná večne platnými náboženskými textami a explicitnými ústavnými a právnymi zásadami. Každý jedinec v spoločnosti má právo zvoliť si myšlienky, ktoré uprednostňuje, ak pri tom nepoškodzuje právo spoločnosti zachovať nebeské vierovyznania.“ (13)

Kresťania na Strednom východe

Otázka náboženskej slobody a potreby dialógu je naliehavou pre kresťanov Stredného východu, ktorí chcú mať spolu s moslimami zabezpečenú jasnú, silnú ochranu pre stúpencov minoritných náboženstiev. V moslimskej spoločnosti  dominuje často taká interpretácia zákona islamu, ktorá akoby popierala základné ľudské práva, vrátane práva ľudí praktizovať a vyučovať  vlastné vierovyznanie. Toto existuje napriek faktu, že niektorí moslimskí myslitelia stredoveku a neskoršieho obdobia patrili k prvým, ktorí do svojho právneho systému včlenili myšlienky tolerancie a zabezpečenie ochrany pre minority. Preto dialóg medzi moslimami a kresťanmi pomôže zachovať tradíciu týchto moslimských mysliteľov i dnes a dokonca ju rozvinúť k ešte pozitívnejšiemu pochopeniu úlohy menšín v islamskej spoločnosti. (14) K tejto veci konštatovalo Mimoriadne zhromaždenie Synody biskupov pre Stredný východ: „Osobitným, nenahraditeľným príspevkom kresťanstva do spoločností, v ktorých žijeme, je obohatiť ich o hodnoty Evanjelia. … Vo viacerých oblastiach sa tieto hodnoty, hlavne čo sa týka ľudských práv, zhodujú s moslimskými. Práve preto je potrebné posilňovať tieto hodnoty vo vzájomnej spolupráci.“ (15)

Záver

Spoločne zdieľané dedičstvo kresťanstva a islamu ukazuje vnútornú potrebu lásky, pokoja a spravodlivosti a vyzýva k nádeji tých, ktorí cítia beznádej v súčasnej svetovej kríze. Opierajúc sa o spoločné hodnoty, povinnosťou stúpencov oboch monoteistických náboženstiev je presadzovať štandardy ľudských práv, transparentnosť, zodpovednosť, participáciu a nediskrimináciu na ceste k všeobecnému fyzickému a duchovnému pozdvihnutiu ľudstva, ktoré nám pomôže dostať sa von z tunela súčasnej morálnej a finančnej krízy. A to si vyžaduje trpezlivosť, vytrvalosť  a dialóg.

Uzavriem to slovami pápeža Františka: „Aby sme udržali dialóg s islamom, je potrebné primerané vzdelanie pre všetkých zúčastnených, nielen kvôli tomu, aby boli pevne a radostne ukotvení vo vlastnej viere a sebaidentite, ale aby vedeli oceniť hodnoty iných, prijať ich obavy a osvetliť zdieľané prvky viery. My, kresťania by sme mali objať s citom a rešpektom moslimských imigrantov v našich krajinách rovnako, ako očakávame, že budeme prijatí a rešpektovaní v krajinách s islamskou tradíciou. Žiadam a pokorne prosím tieto krajiny, aby garantovali kresťanom slobodu uctievania a praktizovania ich viery vo svetle slobody, ktorej sa dostáva stúpencom islamu v západných krajinách! Čeliac znepokojujúcim prejavom násilného fundamentalizmu, naša úcta k pravým vyznavačom islamu nás musí viesť k tomu, aby sme sa vyhli nenávistnému zovšeobecňovaniu.” (16)

Preložili: Anna Galovičová, Mário Nicolini

Odkazy

[1] Meeting of His Holiness The Pope Benedict XVI with the Diplomatic Corps in the Apostolic Nunciature of Ankara, November 28, 2006.

[2] Apostolic Exhortation “Evangelii Gaudium” of the Holy Father
Francis, Roma  n. 250

[3] ibid. n. 251

[4] Final Statement of the Twelfth Bishops’ Institute for Interreligious Affairs(BIRA)  on the Theology of Dialogue,” 21-26 February 1991, Hua Hin, Thailand, IV/12, 46 Hua Hin, Thailand 1991

[5] Nostra Aetate, “Declaration on the relation of the Church to Non-Christian Religions”, Roma, 8/10 1965, n. 3

[6] Charter of Values of Citizenship and Integration, approved with a Decree of the Italian Home Ministry, Roma 23.04.2007. Art. 25

[7] Dante Alighieri, La Divina Commedia, Paradiso Canto XXII, 153

[8] Pastoral Constitution of the Church in the Modern World “Gaudium et spes”, promulgated by His Holiness Pope Paul V on December 7, 1965, n 1

[9] Joseph Ratzinger, Il Nuovo Popolo di Dio, Queriniana, Brescia 1971, pp. 391-392.

[10] Declaration on the Relation Religious freedom “DIGNITATIS HUMANAE”, promulgated by His Holiness Pope Paul V on December 7, 1965, n. 15

[11] al-Azhar Declaration on the Future of Egypt, Institution d’al-Azhar Bureau du Grand Imam d’al-Azhar, Rajab 1432 A.H. June 2011

[12] al-Azhar Declaration on the Future of Egypt, Institution d’al-Azhar Bureau du Grand Imam d’al-Azhar, Rajab 1432 A.H. June 2011, n. 6

[13] Declaration by al-Azhar and the intellectuals on the legal ordinances of fundamental freedoms,  S.E. Shaykh al-Azhar, Dr. Ahmad Muhammad at-Tayyeb 8/02/2012., n.1

[14] Jews, Christians and Muslims: The Way of Dialogue, Appendix 6 of the Lambeth Conference 1988.

[15] Lineamenta – Special Assembly for the Middle East of the Synod of Bishops, Vatican City, 10-24.10, 2010, n. 85

[16] Apostolic Exhortation “Evangelii Gaudium” of the Holy Father
Francis n. 253.

Príspevok odznel na Mediterranean-Gulf Forum dňa 11. októbra 2014.